Hlúposť je nebezpečnejším nepriateľom dobra než samotná zloba. Proti zlu sa dá povstať: dá sa odhaliť, pomenovať a v krajnom prípade aj zastaviť silou. Zlo v sebe vždy nesie zárodok vlastného pádu, pretože v človeku zanecháva aspoň nepokoj a tiché podozrenie. Proti hlúposti však obrany niet. Nepomáha protest ani násilie; rozumné argumenty sa strácajú, akoby narážali na hluchotu; fakty, ktoré odporujú predsudkom, sa jednoducho neprijímajú – ba čo viac, hlúpy človek sa v takých chvíľach rád stavia do pózy kritika. A keď sú fakty nepopierateľné, odsunie ich bokom ako bezvýznamné, nepodstatné. V tom všetkom sa hlúpy človek, na rozdiel od zlomyseľného, cíti úplne spokojný sám so sebou, a keďže sa ľahko podráždi, stáva sa nebezpečným práve tým, že útočí. Preto je vždy potrebné väčšej opatrnosti pri stretnutí s hlúpym než so zlomyseľným. Márne by sme sa ho snažili presviedčať rozumom – je to nielen zbytočné, ale aj nebezpečné.
Ak chceme porozumieť, ako si s hlúposťou poradiť, musíme skúmať jej povahu. Je isté, že nejde predovšetkým o nedostatok intelektu, ale o slabosť ľudskú. Nájdu sa ľudia obdivuhodne bystrí, a predsa hlúpi, a iní, ktorí sú prostí a pomalí, no v jadre vôbec nie hlúpi. Objavujeme to vždy znova v konkrétnych situáciách. Zdá sa teda, že hlúposť nie je vrodenou chybou, ale skôr niečím, čo sa s človekom stane – alebo čo on sám dovolí, aby sa mu stalo. Ľudia, ktorí žijú osamotene, vykazujú tento neduh zriedkavejšie než tí, ktorí sú ponorení do spoločnosti, nútení byť súčasťou davu. Hlúposť sa preto javí menej ako problém psychologický a viac ako problém spoločenský. Je to osobitý spôsob, akým dejinné okolnosti dopadajú na človeka; psychologický tieň určitých vonkajších podmienok. Pri bližšom pohľade vidíme, že každý mocenský nástup vo verejnom živote – či už politického, alebo náboženského druhu – nakazí hlúposťou veľké časti ľudstva. Zdá sa, že tu platí takmer zákon: moc jedného sa udržiava hlúposťou druhého.
Proces, ktorý tu pôsobí, nespočíva v tom, že by sa zrazu zmrzačili alebo zlyhali ľudské schopnosti – napríklad intelekt. Skôr sa zdá, že pod drvivým náporom rastúcej moci je človek zbavený svojej vnútornej nezávislosti a viac či menej vedome sa vzdáva práva zaujať autonómny postoj k novovznikajúcim okolnostiam. To, že hlúpy človek býva často tvrdohlavý, nás nesmie zmiasť – nejde totiž o nezávislosť. Pri rozhovore s ním človek takmer cíti, že nehovorí s osobou, ale s heslami, frázami a sloganmi, ktoré ho celého ovládli. Je akoby začarovaný, zaslepený, zneužitý a v samom jadre svojho bytia zradne využívaný. Takto zbavený rozvahy sa stáva slepým nástrojom, schopným spáchať akékoľvek zlo – a zároveň neschopným uvidieť, že je to zlo. Práve tu číha nebezpečenstvo diabolského zneužitia, ktoré môže raz navždy zničiť samotného človeka.
A predsa sa v tomto bode stáva jasným, že hlúposť možno prekonať nie poučením, ale oslobodením. Musíme si priznať, že vo väčšine prípadov je skutočné vnútorné oslobodenie možné až vtedy, keď mu predchádza oslobodenie vonkajšie. Dovtedy sa musíme vzdať všetkých pokusov presviedčať hlúpeho človeka. Táto skutočnosť nám vysvetľuje, prečo sú v takýchto časoch naše snahy zistiť, čo si „ľud“ vlastne myslí, márne – a prečo je táto otázka pre človeka, ktorý myslí a koná zodpovedne, nepodstatná. Biblické slovo, že „bázeň pred Bohom je počiatkom múdrosti“, hovorí, že vnútorné oslobodenie človeka k životu zodpovednému pred Bohom je jedinou cestou, ako prekonať hlúposť. Ale tieto úvahy o hlúposti sú aj zdrojom útechy: nedovoľujú nám považovať väčšinu ľudí za hlúpych za každých okolností. Všetko totiž závisí od toho, či mocní očakávajú viac od hlúposti ľudí, alebo od ich vnútornej nezávislosti a múdrosti.
On Stupidity od Dietricha Bonhoeffera
